Zo spomienok Jána Ilavského - Lumaja

Bežal som ozlomkrky až k domu starej matere u Kysela. Oheň však zúril i tam. Na mysli som mal len chorú totku. Dobehol som k zadným vrátam Boli pootvorené. Nikde som už totku nevidel. V tom ma ovanul horúci vzduch premiešaný s dymom.Praskal už eternit na susednom dome, ktorý bol muraný. Začínala horieť i drevenica mojej starej matere. Dnu som sa už nedostal, avšak ani na moje zvolanie nebolo odpovede. Bežal som rýchlo ku Váhu. Tam som horko-ťažko popadol dych. Bol som dymom a žiarou, ako pridusený. Medzitým mi jedna z plačúcich ženičiek povedala, že totku videla, ako ju niesli hore na Pastierske...

... Bol to srdcervúci pohľad na dielo skazy. Plamene premiešané  dymom vírili vetrisko a robili ohnivú clonu. Bol to hrôzostrašny pohľad. Zvukový doprovod robil praskot horiacich striech prerušovaný ako streľbou, výbuchmi z rozpálených eternitov. Bolo počuť zúfalý blakot dobytka, kvičanie prasiat i mňaukanie mačiek a kodkodákanie prestrašených sliepok, gagot husí i kačíc. Ľudia, čo zbehli z lúk s mokrými handrami na ústach sa snažili dobehnúť ku svojim staveniskám. Nestalo sa tak. Dívali sme sa s hrôzou na túto katastrofu - hotovú to biblickú Sodomu a Gomoru. Sila žiare požiaru, teda páľava bola taká veľká, že zhorelo i mlynské koleso na Gábrikovom mlyne, hoci voda zo žlebov naň padala.

... Ťažko je povedať príčinu vzniku tohto ohňa. Hovorilo sa veľa na rozličné témy.Myslím, že sotva došlo k jednotnému názoru. Pomsta, závisť, nedbalosť, nešťastná náhoda? Rozhodne nie vytĺkanie poistného, veď poistených bolo sotva 20 domov. Ba, tu i tam si ľudia pošuškali, že opak toho by mala byť pravda. Donútenie majiteľov pre poistenie svojich bydlísk a hospodárskych stavenísk!? Vo Važci horelo predtým okolo roku 1913 a potom až v roku 1930. Obidva ohne boli menšie.

... Skutočnosť bola, že odvšadiaľ bolo počuť nariekanie žien a tlmený vzlykot chlapského plaču. Zúfalosť a bezradnosť. Podľa postupu lokalizačných hasičských hliadok smutne postupovali i členovia jednotlivých rodín - prípadne celé rodiny - ak sa našli - k miestam, kde stávali ich domy. Boli to smutné stretnutia. Odvšadiaľ ešte z popola čerili svoje ohnivé drapy zostatky po nedávnom ohni - žeravé uhlíky. Čím ďalej išlo k noci, tým tieto pohľady boli nepríjemnejšie.

Darmo sa pokúšali niečo nájsť - v žeravom popole a nastávajúcej tme - nebol nijaký nález možný.

Život po ohni doniesol len smútok a nedostatok. Nebolo ničoho. Spať sa nedalo - nebolo kde. Poväčšinou si políhali v humnách pod Vršky, ku ktorým sa cez záhrady grulovís oheň nedostal. Prvých pár dní každý polieval svoje spálenisko. Chcel nájsť aspoň niečo z toho, čo pažerák ohňa nestrávil. Boli to prevažne bezcenné veci ( kovové časti zhorených predmetov ). Zhromaždili ich okolo čnejúcich komínov. Nebolo na nič, ale aspoň spomienka na neopísateľné chvíle...

                                                                                                                       zdroj : kniha Pozdrav rodákov

... a život musel začať odznova...