Zo spomienok Jána Hálu

Hľadím, hľadím a nemôžem veriť vlastným očiam, nemôžem veriť, že trosky a sutiny, že trčiace komíny, že ohorené prahy, to že je moja dedina podtatranská. Srdce sa mi chveje a do očú sa mi slzy tlačia. Čo krásy tu zhorelo pod šindľovými striebristými strechami. Čo poézie uletelo s červenými plameňmi, koľko utešených obrazov sa stratilo. Vprostred dediny zrazu zo všetkých strán vyšľahli plamene, dym dusil ľudí i zvieratá. Nebolo inej pomoci, ako sa uchýliť do kostola. A už sa aj kostol začal chytať od dverí. Chlapi pochytali deti a kládli ich do Váhu a sami hasili oheň v kostole. A niekoľko žien ušlo zo zúfalstva za kostol, prehodili si sukne cez hlavy a kľačiac očakávali koniec. Žena schytila dieťa, štvorročné dievčatko, so svojej drevenice a chytro s ním vhupla do murovaného domu, tam že sa mu nič nestane. A vrátila sa po periny a šaty. Medzitým niekto zatvoril železné okenice a zamkol dvere domu, kde bolo dieťa.

Zabudli naň. Za pecou ho potom našli skrčené , na kosť ohorené, chúďatko. 

Najviac zhorelo ošípaných. Nemohli sa tieto tučné zvieratá pohybovať, zhorelo ich stá a stá. Na spáleništiach ležali, prikryté popolom a ohorenými brvnami. Všetci psi sa zadusili, zalizli do dier, kde mohli, niet po nich ani stopy. Mačky utekali, ale ďaleko nemohli, ako horiace pochodne hynuli vo dvoroch za humnami. Kurence a sliepky utekali až pod cintorín, ale ani tam sa nezachránili, ležia ohorené na cestách.

Skaza nad skazu.

Štyri ráfy z kolies, niekoľko kúskov železa, to je voz, trochu sprehýbaného železa - to je šijací stroj, dve veľké kolesá vedľa seba - rezačka na sečku. A z úbohých dreveničiek trčia len peciská s dvoma rúrami. Niekde ešte hrnce na platni, niekde v rúre prázdna misa. Tam, kde boli obloky v stene, hromádka zliateho skla. A kde visela lampa, zohnuté plechové tienidlo. 

 Veď bola rozkoš chodievať tu po Važci, tu si maľovať, na Tatry sa dívať a smiať sa nedostatku mladých rokov. Dnes - cintorín snov - každé pecisko zmarený sen a každý komín kríž.

                                                                                                               Jan Hála