Štefan Rysuľa

- prozaik inklinujúci k lyrizovanej próze, publicista,      autor historických románov a životopisných rozprávaní, učiteľ

Pochádza z rodiny železničného robotníka Jána Rysuľu. Základné vzdelanie získal v rodnom Važci. V roku 1918 zmaturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi.

V rokoch 1946-1949 externe absolvoval Pedagogickú fakultu UK na jej pobočke v Banskej Bystrici. Ako učiteľ pôsobil v Ondrašovej, vo Važci, Pribyline, v Štrbe a v Turom Poli. Po roku 1945 päť rokov vykonával funkciu školského inšpektora
v Modrom Kameni. Potom tri roky učil v Lučenci a od roku 1953 do roku 1960 vo Važci.
Počas prvej svetovej vojny bojoval na talianskom fronte. Začínal ako publicista. Krátko po prvej svetovej vojne bol začas redaktorom Slovenskej politiky v Prahe. Písal
články do dennej tlače a do rozličných časopisov. Náboženskými úvahami, kultúrnymi komentármi a aktuálnymi črtami prispieval do periodík: Cirkevné listy, Krásy Slovenska, Nový rod, Slovenský týždenník, Tvorba, po oslobodení do Kultúrneho života. Popri literárnej tvorbe sa amatérsky venoval folkloristike, ilustrácii a meleckej
fotografii. Ako prozaik debutoval v roku 1933 zbierkou noviel Zavial vetrík, ktorý tvoril súbor siedmich poviedok s vlastnými ilustráciami. Už tu sa začal črtať jeho lyrizujúci prozaický talent. Inklinoval v nej k programovej koncepcii naturalizmu, ktorú síce v ďalšej tvorbe opúšťal, avšak ponechal si jeho expresívny štýl i tematiku rodného podtatranského kraja. Pre jeho prozaické dielo je charakteristická filozofia utrpenia a nádeje, pričom nóvum prinieslo v oblasti spracovania dedinskej tematiky s príznačnou štylizáciou regionálnych a folkloristických prvkov. Námet pre román Milosť (1940) čerpal z ľudovej povesti o protifeudálnom odboji poddaných zaniknutej liptovskej obce Šoldovo. Polstoročnú kroniku rodiny železničného strážnika spracoval v utobiograficky ladenom románe Boží obľúbenci (1941). Je preniknutá fatalistickými víziami, najmä fenoménom náboženskej pokory. Dramatické udalosti počas Rákocziho povstania v Liptove spracoval v ďalšom románe

 …chodníčka nevieme… (1943). V románovej kronike Lúče v tmách (1946) stvárnil problém intelektuálneho
vývoja osirelého dieťaťa na základe poznatkov z vlastnej pedagogickej praxe. Do piesňového bohatstva a folklórnych tradícií Važca načrel krátkymi prózami Život a pieseň podtatranského Važca (1960).
Obdobie vlády Jozefa II. a odraz jozefínskych reforiem v spoločenskom živote Pribyliny sa stali sujetom pre jeho posledný historický román Smutné svitanie (1971). Zobrazil v ňom ťažké postavenie liptovských poddaných s akcentom na sociálnu problematiku v období absolutizmu. Ľudovou slovesnosťou sa inšpiroval aj v knihách Čo bolo na dne kufra (1968), Podtatranské povesti (1969), Čaro porekadiel (1976), Podtatranské obrázky (1978). Vo svojej poslednej knihe Čaro porekadiel (1976) sa pokúsil na malých príbehoch zo života dedinského ľudu vysvetliť vznik a pôvod mnohých slovenských porekadiel a prísloví. Nie sú to dramatické príbehy, skôr naopak – každodenné. Vynikajúci je však jazyk, spisovateľova reč, ktorou ich vyrozprával. Prekypuje bohatstvom ľudového jazyka, vtipom, bohatým a rýdzim slovníkom slovenského ľudu.
V rozprávkach nám zachoval aj mnohé nárečové a zastarané slová, ktoré sa už z nášho jazyka postupne vytrácajú. Posmrtne vyšli jeho spomienkové básne v próze Vrchárske rapsódie (1982), ich posledná kapitola Ozvena je sumarizáciou autorovej celoživotnej tvorby.Prozaik inklinujúci k lyrizovanej próze, publicista, autor historických románov a životopisných rozprávaní, učiteľ.

 Štefan Rysuľa bol vo Važci správcom Pamätnej siene Jána Hálu, významného maliara českého pôvodu, ktorý pod Tatrami našiel celoživotný inšpiračný zdroj pre svoju maliarsku tvorbu. Pri príležitosti 95. výročia narodenia Štefana Rysuľu bolo v Hálovom dome otvorené prvé dedinské Literárno-historické múzeum na Slovensku, kde
centrom expozície je život a dielo tohoto vzácneho učiteľa, spisovateľa a človeka. Dom Štefana Rysuľu na kopčeku so sklenenou verandou, z ktorej je prekrásny výhľad na panorámu Vysokých Tatier a odkiaľ sa Kriváň zdá na dohodenie kameňom  sa zachoval . Na miestnom cintoríne môžeme vyhľadať aj posledné miesto spisovateľovho odpočinku. Umrel 4. júla 1976 vo Važci.

Zverejnené 4.10.2010 -ai-
Aktualizované 15.7.2015