Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Vyhorenie Važca

17. júl 1931

požiar... krátko po 8:00 hodine vznikol požiar v dome Jána Debnára v susedstve Potravného družstva. Tento požiar zdolali hasiči za 1/2 hodiny. Hasiči sa ani nestačili vrátiť na lúky, ku kose, keď znova tesne pred poludním vzbĺkol požiar v humne Jána Sabaku pod Hartom. Požiar sa šíril úžasnou rýclosťou. Drevené obydlia, vtlačené do členitých rodových dvorov napomáhali ohnivým jazykom. Od strechy  ku streche so suchými šindľami bežali iskry. Za necelú hodinu bola celá obec v plameňoch. Za necelých 6 hodín zostalo bez prístrešia okolo 2000 ľudí. Zhorelo 461 domov, k tomu asi toľko poľnohospodárskych stavieb, množstvo domáceho zvieratstva, poľnohospodárske náradie, riad, bohatstvo krojov.

Pri požiari zhorelo 4-ročné dievčatko a ďalšie dievčatko zomrelo na následky popálenia.

Kým si pohorelci znovu postavili príbytky, bývali v pivničných provizóriách, alebo utisnutí u príbuzných.

Na pamiatku onoho dňa roku 1931, každoročne 17. júla na poludnie zaznejú zvony. V tento deň občania ( predovšetkým staršia generácia žien ) chodí v smútočnom.

 Zdroj: kniha Važec, Michal Hyben


 

Zo spomienok Jána Ilavského - Lumaja

... strašné divadlo som zočil, keď sa vlak vyrútil spod Dúbravy. Horela už celá dedina.Strojvodca zastavil  vlak pri Mlynčekovom jarku. Bolo to kúsok za priecestím, bližšie k Mlynici. Bežal som ozlomkrky až k domu starej matere u Kysela. Oheň však zúril i tam. Na mysli som mal len chorú totku. Dobehol som k zadným vrátam Boli pootvorené. Nikde som už totku nevidel. V tom ma ovanul horúci vzduch premiešaný s dymom.Praskal už eternit na susednom dome, ktorý bol muraný. Začínala horieť i drevenica mojej starej matere. Dnu som sa už nedostal, avšak ani na moje zvolanie nebolo odpovede. Bežal som rýchlo ku Váhu. Tam som horko-ťažko popadol dych. Bol som dymom a žiarou, ako pridusený. Medzitým mi jedna z plačúcich ženičiek povedala, že totku videla, ako ju niesli hore na Pastierske...

... Bol to srdcervúci pohľad na dielo skazy. Plamene premiešané  dymom vírili vetrisko a robili ohnivú clonu. Bol to hrôzostrašny pohľad. Zvukový doprovod robil praskot horiacich striech prerušovaný ako streľbou, výbuchmi z rozpálených eternitov. Bolo počuť zúfalý blakot dobytka, kvičanie prasiat i mňaukanie mačiek a kodkodákanie prestrašených sliepok, gagot husí i kačíc. Ľudia, čo zbehli z lúk s mokrými handrami na ústach sa snažili dobehnúť ku svojim staveniskám. Nestalo sa tak. Dívali sme sa s hrôzou na túto katastrofu - hotovú to biblickú Sodomu a Gomoru. Sila žiare požiaru, teda páľava bola taká veľká, že zhorelo i mlynské koleso na Gábrikovom mlyne, hoci voda zo žlebov naň padala.

... Ťažko je povedať príčinu vzniku tohto ohňa. Hovorilo sa veľa na rozličné témy.Myslím, že sotva došlo k jednotnému názoru. Pomsta, závisť, nedbalosť, nešťastná náhoda? Rozhodne nie vytĺkanie poistného, veď poistených bolo sotva 20 domov. Ba, tu i tam si ľudia pošuškali, že opak toho by mala byť pravda. Donútenie majiteľov pre poistenie svojich bydlísk a hospodárskych stavenísk!? Vo Važci horelo predtým okolo roku 1913 a potom až v roku 1930. Obidva ohne boli menšie.

... Skutočnosť bola, že odvšadiaľ bolo počuť nariekanie žien a tlmený vzlykot chlapského plaču. Zúfalosť a bezradnosť. Podľa postupu lokalizačných hasičských hliadok smutne postupovali i členovia jednotlivých rodín - prípadne celé rodiny - ak sa našli - k miestam, kde stávali ich domy. Boli to smutné stretnutia. Odvšadiaľ ešte z popola čerili svoje ohnivé drapy zostatky po nedávnom ohni - žeravé uhlíky. Čím ďalej išlo k noci, tým tieto pohľady boli nepríjemnejšie.

Darmo sa pokúšali niečo nájsť - v žeravom popole a nastávajúcej tme - nebol nijaký nález možný.

Život po ohni doniesol len smútok a nedostatok. Nebolo ničoho. Spať sa nedalo - nebolo kde. Poväčšinou si políhali v humnách pod Vršky, ku ktorým sa cez záhrady grulovís oheň nedostal. Prvých pár dní každý polieval svoje spálenisko. Chcel nájsť aspoň niečo z toho, čo pažerák ohňa nestrávil. Boli to prevažne bezcenné veci ( kovové časti zhorených predmetov ). Zhromaždili ich okolo čnejúcich komínov. Nebolo na nič, ale aspoň spomienka na neopísateľné chvíle...

                                                                                                                       zdroj : kniha Pozdrav rodákov

... a život musel začať odznova...


 

Zo spomienok Jána Hálu

 

važec

17. júl 1931

 

Prst boží - či ruka diablova zmietla podtatranskú dedinu. Za šesť hodín zhorela do tla.

Hľadím, hľadím a nemôžem veriť vlastným očiam, nemôžem veriť, že trosky a sutiny, že trčiace komíny, že ohorené prahy, to že je moja dedina podtatranská. Srdce sa mi chveje a do očú sa mi slzy tlačia. Čo krásy tu zhorelo pod šindľovými striebristými strechami. Čo poézie uletelo s červenými plameňmi, koľko utešených obrazov sa stratilo. Vprostred dediny zrazu zo všetkých strán vyšľahli plamene, dym dusil ľudí i zvieratá. Nebolo inej pomoci, ako sa uchýliť do kostola. A už sa aj kostol začal chytať od dverí. Chlapi pochytali deti a kládli ich do Váhu a sami hasili oheň v kostole. A niekoľko žien ušlo zo zúfalstva za kostol, prehodili si sukne cez hlavy a kľačiac očakávali koniec. Žena schytila dieťa, štvorročné dievčatko, so svojej drevenice a chytro s ním vhupla do murovaného domu, tam že sa mu nič nestane. A vrátila sa po periny a šaty. Medzitým niekto zatvoril železné okenice a zamkol dvere domu, kde bolo dieťa.

Zabudli naň. Za pecou ho potom našli skrčené , na kosť ohorené, chúďatko. 

VažecNajviac zhorelo ošípaných. Nemohli sa tieto tučné zvieratá pohybovať, zhorelo ich stá a stá. Na spáleništiach ležali, prikryté popolom a ohorenými brvnami. Všetci psi sa zadusili, zalizli do dier, kde mohli, niet po nich ani stopy. Mačky utekali, ale ďaleko nemohli, ako horiace pochodne hynuli vo dvoroch za humnami. Kurence a sliepky utekali až pod cintorín, ale ani tam sa nezachránili, ležia ohorené na cestách.

Skaza nad skazu.

Štyri ráfy z kolies, niekoľko kúskov železa, to je voz, trochu sprehýbaného železa - to je šijací stroj, dve veľké kolesá vedľa seba - rezačka na sečku. A z úbohých dreveničiek trčia len peciská s dvoma rúrami. Niekde ešte hrnce na platni, niekde v rúre prázdna misa. Tam, kde boli obloky v stene, hromádka zliateho skla. A kde visela lampa, zohnuté plechové tienidlo. 

 Veď bola rozkoš chodievať tu po Važci, tu si maľovať, na Tatry sa dívať a smiať sa nedostatku mladých rokov. Dnes - cintorín snov - každé pecisko zmarený sen a každý komín kríž.

                                                                                                               Jan Hála


 

Važec - 1931


Poruchové služby

Plyn
0850 111 727
Elektrina
0850 111 468
0906 25 25 25
Voda
044/552 1992
0908 916 579
Verejné osvetlenie
044/5294 121
Rozhlas
044/5294 121
webygroup

Úvodná stránka